Čakajúca dáma

Veľmi a už dlho som túžila po starej veľkej drevenej skrini, ktorú si môžem zrekonštruovať podľa seba. Zháňala som takú, ktorá bude v čo najhoršom stave :-))). Vedela som, že ak by som našla peknú, zachovalú, "zánovnú" drevenú krásavicu, ktorú bude stačiť len umyť a bude hneď (bez roboty) pekná, tak to pre mňa nebude ono... Jednak ma to s ňou až tak baviť nebude a hlavne, mala som v pláne natrieť ju na bielo a to mi niekedy býva ľúto, pretierať jedinečnú kresbu pravého dreva nejakou farbou, lebo mám k drevu rešpekt a úctu. 

Nuž ale v prípade, že drevo je také - všelijaké, nepekné, fľakaté, červotočivé, tak mi jeho zakrývanie - premaľovanie bielou, nespôsobuje žiadne muky. Ba naopak, je to radosť a pýcha, lebo vďaka bielemu náteru sa (poväčšine z čohokoľvek haraburdového) stane zrazu krásna, zaujímavá vec - čistá a noblesná. Biela farba je v tomto úplne zázračná...

No tak som hľadala, zháňala, vypytovala sa, gúglila a našla som. Obhliadla a kúpila za pár eurových šupov, ktoré by sa zrejme inému človeku zdali byť nehorázne - lebo to vôbec nebol sympatický kus nábytku. Práveže naopak. Bola to smutná dáma, s olupujúcou sa storočnou farbou, poďobaná od červov, stojaca vonku pod pofidérnou strieškou. Čakala a čakala, čo s ňou bude... Nejeden by rád pri nej škrtol zápalkou. Dokonca ani dvierka neboli funkčné - viseli odtrhnuté akoby len na vlásku. 

Naložili sme ju do auta a staručká smutná špinavá (ale voľakedy určite dôležitá) dáma ticho čakala, čo s ňou bude... :-)

Zhruba takto vyzerala, keď som ju kupovala.
Tu je už ale trošku očistená od prachu a iných nečistôt.

Vnútro - des.

Toľko druhov pavúkov a chrobáčikov pokope som ešte nevidela!

Tu je už prebrúsená (4 dni makačky u tety na dvore).
Bola to jeseň (2013) a o piatej už tma a zima, vedľa mňa v kočíku zobudený hladný synček...
- tak sa dni naťahovali a nie a nie ju dokončiť... 

Pripravená na prevoz. Ostatné už budem musieť dorobiť doma.

Na bielo som ju farbila doma - v byte :-)  ... môj synček si o tom myslel svoje... :-)))